Známka - UMENIE: Ladislav Vychodil (1920 – 2005)

Číslo emisie: 724

Dátum vydania: 20.10.2020

Nomin. hodnota: 2,20 €

Rozmery známky: 54,4 x 44,4 mm

Forma TL: UTL

Počet známok na TL: 4

Počet známok v sérii: 1

Tlačiareň: Tiskárna Hradištko, s.r.o.

Technika tlače: Ocelotlač z plochej platne v kombinácii s ofsetom

Náklad: 80 000 ks

Autor: akad. mal. Vladislav Roztoka (autor výtvarného návrhu známky) a akad. maliar Rudolf Cigánik (rytec známky)

  Ladislav Vychodil (1920 – 2005) je často označovaný za zakladateľa slovenskej profesionálnej scénografie. Po ukončení štúdia maľby a technickej kresby v Prahe a krátkom období štúdia na Škole umeleckých remesiel v Brne (1938) sa na odporúčanie Františka Tröstera dostal do Slovenského národného divadla. Spoločensko-historická situácia, ako aj jeho húževnatosť a talent mu umožnili stať sa šéfom výpravy už ako 25-ročnému. Okrem jeho výtvarnej práce bola pre vývoj slovenskej scénografie nesmierne dôležitá aj jeho angažovanosť na Vysokej škole múzických umení, kde založil samostatnú katedru scénografie, či jeho práca a organizačné zanietenie v umelecko-dekoračných dielňach. Slovenskú scénografiu propagoval aj na zahraničných umeleckých prehliadkach a podieľal sa aj na založení medzinárodnej prehliadky scénografickej tvorby – Pražského Quadriennále.
     Vychodil sa podpísal pod scénické riešenie vyše piatich stoviek inscenácií doma i v zahraničí a množstvo návrhov, ktoré sa dnes nachádzajú v zbierkach slovenských a českých inštitúcií, ako aj v zbierkach súkromných majiteľov, dokladá rozmanitosť výtvarných prístupov, ktoré využíval na dosiahnutie želaného efektu. Mnohé z nich sú dnes oveľa lepšou ilustráciou jeho zámeru ako zachované fotografie z inscenácií. Hoci sa nebránil novým technológiám a často reagoval na súčasné výtvarné trendy, často dosahoval nadčasové riešenia tradičným remeselným prístupom. Príkladom práce s optickými ilúziami sú aj scény k inscenáciám v Slovenskom národnom divadle, ktoré pripravil s operným režisérom Branislavom Kriškom (Christoph Willibald: Orfeus a Eurydika, 1966, či Leoš Janáček: Vec Makropulos, 1973) a sú prezentované v emisii poštovej známky. Vždy bolo pre neho dôležité, aby jeho scénografia reflektovala aktuálnu dobu a tiež, aby slovenská scénografia dosiahla svetové uznanie a to sa jeho zásluhou vo veľkej miere podarilo.
Dr. Zuzana Koblišková